Čo je to uznanie dlhu
Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Jednostranný úkon znamená, že nie je potrebný podpis alebo súhlas veriteľa na platnosť uznania dlhu. Pokiaľ sa však v uznaní dlhu nachádza aj dohoda o splácaní dlhu v splátkach alebo predlžuje sa týmto uznaním dlhu splatnosť dlhu je potrebný podpis veriteľa (t.j. toho, komu dlžník dĺži peniaze). Rovnako to platí aj v prípade, ak sa zmluvné strany v uznaní dlhu dohodnú na rozhodcovskej doložke.
Uznanie dlhu zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, t.j. domnienku, že v čase uznania dlhu dlh existoval. Veriteľ teda nemusí dokazovať v súdnom konaní existenciu dlhu, pokiaľ má od dlžníka uznanie dlhu.
Podmienkou platnosti uznania dlhu je, okrem všeobecných náležitostí, ktoré platia pre právne úkony (§ 34 a nasl.), že uznanie dlhu musí mať písomnú formu.
Z uznania dlhu musí byť zrejmý dôvod vzniku pohľadávky (tzv. kauza), taktiež v ňom musí byť presne určená výška pohľadávky a nakoniec musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť.
Je potrebné poznamenať, že uznaním dlhu nevzniká nový záväzok (nejde o nováciu).
Uznanie dlhu má ten účinok, že ak ho dlžník podpísal, dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo k uznaniu dlhu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (podľa § 110 ods. 1).
Nielenže veriteľ nemusí dokazovať, že v čase uznania dlhu dlh existoval, ale nemusí dokazovať ani jeho výšku. Pokiaľ by dlžník tvrdil opak, musel by to v konaní preukázať, dôkazné bremeno by spočívalo na dlžníkovi.